Premýšľanie je nevhodný nástroj na problém, ktorý sa dá vyriešiť len konaním.
Najmä keď sa človek v hlave zacyklí.
Vtedy len rozoberá ďalšie hrôzostrašné scenáre, má POCHYBNOSTI a dúfa, že raz príde pocit úplnej ISTOTY.
Napríklad podnikateľ môže mesiace riešiť webku, stratégiu, ako čo ešte vylepšiť a reálne neurobiť kroky, ktoré mu vedia získať klientov.
Alebo zamestnanec po nepríjemnej reakcii šéfa celé dni rozmýšľa, čo tým vlastne myslel, či spravil niečo zle a čo si o ňom teraz myslí. Pritom odpoveď nezíska ďalším rozmýšľaním o tej situácii, ale až rozhovorom.
🔁 Lebo pochybnosti a obavy nútia človeka stále dokola riešiť nové „čo ak“, ktoré si v hlave aj tak nevie vyriešiť.
Pohne sa ďalej až vtedy, keď niečo reálne urobí.
A nie každý je rovnako náchylný na takéto ZACYKLENIE v pochybnostiach.
🗺️ V Human Designe sa dá vidieť, kto má k takémuto mentálnemu zacykleniu väčšiu náchylnosť a aký spôsob riešenia sedí práve jemu.
Najväčší paradox je, že čím viac istoty sa snaží človek získať premýšľaním, tým viac sa v tom zamotáva a odkladá práve ten krok, ktorý by mu ukázal, čo naozaj funguje.
A samozrejme, rozum máme na premýšľanie. Otázka je, kde je hranica, za ktorou nám už ďalšie premýšľanie viac berie než dáva.