Bolo to v mojom prvom povolaní.
Nové informácie a vedomosti v oblasti auditu a účtovníctva som doslova „nasával“. Robilo mi to radosť a práca ma napĺňala.
⏳ A takto to išlo roky.
⏳ Ale postupne to vymizlo… dosť živo si spomínam, aký veľký rozdiel to bol ku koncu môjho „audítorského obdobia“.
Vtedy som sa do toho musel nútiť a cítil som nechuť nielen do učenia, ale aj do práce. Stále som robil svoju prácu dobre, ale postupne začala rásť vnútorná nespokojnosť.
⏳ To bolo cca pred 15 rokmi. Vtedy som ešte nevedel riadne pomenovať o čo ide a čo s tým. Len som vedel, že takto sa ďalej trápiť nechcem.
A nabral som odvahu k zmene.
⏳ Keď sa mi niečo podobné stalo po 10 rokoch profesionálneho fotografovania tak už som oveľa lepšie vedel o čo ide a čo s tým.
Ale ani vtedy to objavovanie nebolo úplne rýchle a priamočiare, kým som objavil, že potrebujem ľuďmi pracovať na ich osobnom rozvoji a rozhodol sa pre povolanie kouča.
Tak to chodí a je to v poriadku.
💡 Dlhodobé nútenie sa do práce alebo učenia vždy niečo naznačuje.
✅ A stojí za to neignorovať a preskúmať to.
Človek sa pritom o sebe veľa dozvie a vie si vytvoriť život, ktorý ho bude bude viac uspokojovať a dávať mu väčší zmysel.
A vôbec to nemusí naznačovať potrebu zmeniť zamestnanie alebo dokonca povolania ako to bolo u mňa.
👉 Stretol som sa s rôznymi prípadmi a tá nespokojnosť a nechuť môže naznačovať aj:
➤ stagnujem a potrebujem nové výzvy a rozvíjať sa,
➤ potrebujem žiť podľa svojich hodnôt,
➤ to čo sa učím mi nedáva zmysel,
➤ mám nerovnováhu medzi prácou a ostatnými oblasťami,
➤ chcem vidieť väčší zmysel v tom čo robím …
Ak máte chuť sa zamyslieť, dá sa na to pozrieť aj z opačného konca:
❓ Ako by to vyzeralo, keby som mal znovu chuť do práce a učiť sa niečo nové?
❓ Čo by muselo byť iné vo vonkajšom svete a čo iné vo mne?